Mnohým sa nám to už v živote stalo. Aj pri najväčšej snahe sme mali nakoniec v rukách krátku dosku a hoci sme si v hlave prešli celým procesom spätne, uistili sa, že všetko, čo sme urobili bolo správne, výsledkom bolo chýbajúcich pár milimetrov. Mnoho expertov určite odrezlo aj chýbajúce centimetre ... no či už to boli milimetre alebo centimetre, nezvratnosť vzniknutej situácie bola konečná. Doska bola krátka.
Nasledovala jednoduchá otázka : Čo ďalej ?
Detailisti pri tejto otázke majú vždy absolútne jasno. Robiť veci poriadne a na mieru, bez kompromisov okliešťovania ideálneho riešenia znamená neakceptovať nepodarky, ani v prípade, keď zháňanie novej dosky znamená prerušenie práce, stratu času a bezpochyby náklady naviac. Je to ale iba malá, nepodstatná hŕstka.
Zostávajúca väčšina okamžite zvažuje novú prioritu - ako využiť krátku dosku na dokončenie.
Kto by chcel predsa strácať čas nanovo zháňať nové dosky, znovu ich platiť pri vedomí, že nové rezanie môže mať ten istý výsledok, ak nie horší a kvalita realizátora často nepustí.
Pridanie nových podpier, operatívne spojenie s nájdenými kúskami v komore bez súvisiacej štruktúry, tvaru a materiálu alebo pridanie okrašľovacích líšt je jednoduchým východiskom, nakoľko moment akéhokoľvek aj toho najkatastrofálnejšieho výsledku prevedenia je iba o prvom precitnutí, kedy si človek naplno uvedomí, kam to dotiahol.
Okamžite ale prichádza zdôvodnenie, často potľapkanie, že to tak vlastne od začiatku malo byť, že iné riešenie ani nebolo možné a to, čo sa nakoniec podarilo, je vlastne jedinečné.
A ak slová niekorých zúfalcov, ochotných to celé zhodiť nepresvedčia, definitívne ich porazí spojenie „to se ohledzí“ ...
Za ostatných pár týždňov sa v našej domácnosti narezalo množstvo krátkych dosiek, z ktorých nám zložili nábytok. Detaily radšej nevidím, nechcem. Mám čo robiť, aby som sa vôbec vyhol zhrdzaveným trčiacim klincom, ktoré odtiaľ na nás číhajú.